Home

[lucianna]

Ale chcela som sa Ťa opýtať.
Čo pre Teba znamená cítiť sa duchovnejšie ? Teda ak sa smiem. Ďakujem.

svetielko, nuz rozmyslala som dlho, co ti takto priamo odpovedat na taku priamu otazku. az som si nadavala, ze som sa tu takto vyznala

no, ale teraz vazne. citim sa duchovnejsie v tom zmysle, ze viac vnimam a viac pripustam (no ano, stale sa vyskytnu pochybnosti...) duchovnu stranku veci. myslim tym to, co bezne nevidno. myslim si, ze to velmi pekne vyjadruje citat z prechodu branou, ktory nam furt beha v pravom hornom rozku fora. ja to mam sama pre seba v skratke - "pretoze som viac nez fyzicke telo, mozem vnimat viac nez fyzicku realitu". viac vnimam, ako jedna realita (ne-fyzicka, snova, niekazdodenna) ovplyvnuje druhu (fyzicku) a naopak.za viacerymi vecami a udalostami viac vnimam ich duchovne nefyzicke pozadie.

vo fyzickej realite sa citim uzemnenejsie a sebavedomejsie. sebavedomejsie v zmysle, ze si viac uvedomujem seba samu, ze nie som uplne mechanicka. zijem uplne obycajny zivot tak, ako sa len najlepsie da. tiez sa snazim viac prijimat prirodzeny beh veci a nie manipulovat sebou a okolim tak, aby sa naplnila nejaka moja predstava.

v snovej realite sa zacinam pomalicky zorientovavat, ucim sa tam detske snove krocky , ziskavam prve snove zrucnosti.

a obe reality mam viac prepojene. proste do mojho bezneho zivota sa "tlaci" to velke tajomne neznamo a ja sa ucim, ako co najrychlesie prepinat medzi nimi. v tomto sa citim duchovnejsie.

Keď som Ťa tak čítala lucianna, pripomenula sa mi samota. Taká zvláštna. Niekedy ju strašne silno pociťujem, občas si ju neviem vysvetliť. Je to taký zvláštny pocit, že aj keď som súčasťou všetkého, bežného života, svojich najbližších, lebo pre mňa sú práve oni tou mojou skupinou, keď som s niekym, zdieľam jeho pocity, žijem naplno, venujem sa práci či svojim koníčkom, teším sa z maličkostí - občas ma prepadne a napriek všetkému viem, že som len "sama", napriek tomu, že sama nie som. Mala som z toho až neznesiteľný strach. Akoby sa mi všetko zrútilo. Myslela som si, že už mi nikto nemôže pomôcť, že sa na nikoho nemôžem spoľahnúť, nemyslím teraz dôveru, myslím práve tú bytostnú otázku ...

takuto samotu poznam. dlhe roky bola mojim vernym spolocnikom. a potom na samanskom putovani, po najdeni svojho siloveho zvierata*, nam ww6 povedal pamatnu vetu: "odteraz nikdy nie ste sami, vzdy je s vami vas spojenec".

mna to tak zasiahlo, ze hned po samanskom som zacala sama soferovat. soferak som mala styri a pol roka, najazdenych asi 1 500 km, ale to len v sprievode dozorujucej osoby a navyse v prisernom strachu a prisernym sposobom. pre mna fakt, ze je niekto stale so mnou a ochranuje ma (a vlastne vzdy ma ochranoval, len som o tom nevedela), odbural zbytocny strach a zacala som konat. v tomto pripade sama soferovat.

* najdenie siloveho zvierata, resp. nadviazanie vedomeho vztahu so silovym zvieratom - to bol pre mna velmi silny emocionalny zazitok. spomenula som si, ako mi pomahalo v detstve a ako ma ochranovalo. vybavila sa mi dokonca aj situacia, ked som ho stretla vo fyzickej realite, v tatrach na luke pri opekacke. mala som 3,5 roka. ukazalo sa mi (vtedy som samozrejme nevedla, ze to bolo moje silove zviera) a zijuca rodina dodnes spomina na tuto udalost.

inak ten strach a ta samota boli strasne. navonok (okolie, udalosti, zivot) vyzeralo vsetko v norme, mala som sa citit stastna a spokojna, no vnutri nieco stale plakalo. nieco mi chybalo, ale nevedela som co. a nemohla som to nikomu povedat, lebo som ani nevedela, co by som mu povedala. tak ked to raz za cas na mna prislo, tak som sa vysmutnila do sytosti a potom som sa zase pohruzila do takeho bezneho zivota. nastastie ma nikdy nenapadli nejake samovrazedne myslienky, lebo ja som si zivot velice oblubila

tieto smutne epizody som brala len ako obcasnu nutnost. hladala som ich korene, mnohe sa nasli a snad aj odstranili. za najvacsi krok od tych epizod povazujem u seba to, ze som nasla to nieco, co mi chybalo. a je to prave to prepojenie oboch realit, o ktorom som pisala vyssie. v podstate som sa konecne zorientovala a nasla sama seba. vobec netusim, kam to povedie, ani co to vstetko presne znamena, ale velmi sa na to tesim.

Ano deti to svetlo najviac potrebuju. a casto aj muz len ten zase nevie o to povedat (vlastna skusenost) radsej budem hrdina

vsak nie nadarmo sa hovori, ze aj muzi su len odrastene deti

Ale skupina je vzdy nieco ine. zazijes "potvrdenie" a tiez isty pocit spolupatricnosti

gigi, ww6, red, pekne ste rozobrali fenomen skupiny. je to naozaj nieco ine, nez suhrn jednotlivcov. je to fascinujuci a velmi naplnajuci pocit. nepamatam si, ze by som nieco take silne zazila v skolke, skole, v partii, v hadzanarskom druzstve, proste kdekolvek. hlavne, ze kolektivne sporty formuju timoveho ducha. p*d fazulovy a tipujem, ze keby som vyrastala v nejakej cirkevnej komunite, akoze som nevyrastala, tak ani tam by som to nezazila. mnohi sme vychovavani k silnej individualite/egoizmu - a nebala by som sa namiesto tej lomky napisat aj =

[svetlo]

Ďakujem luciana.

[lucianna]

rado sa stalo
inak aj ww6 bol zvedavý na to, čo ti odpoviem

[GigiViera]

aj ja som bola zvedavá
ale neprezrádzaj
inak máš dar tieto veci vyjadriť a pomenovať, takže vďaka
ešte možno napíšem viac, zatiaľ len toľko - aj k predošlej diskusii - nie každá skupina musí byť TÁ skupina, niekedy na tú svoju musí človek čakať roky, takže by som povedala, že nielen niektorí mali ten správny čas ale asi všetci zúčastnení, seba nevynímajúc

[Dorje]

Lucianna,

aj ja Ti DAKUJEM
Pretoze si mi odpovedala na otazky, ktore v sebe nosim uz dlhu dobu.
A nakoniec - ako ste rozobrali skupinu a Ty si to zhrnula - tiez vnimam Tvoj dar napisat to, co mas v sebe ..., pre mna je to okrem ineho aj o velkej odvahe.
Skupinova praca, podpora skupiny a zaroven podpora skupine je jedna z veci, ktora mi este chyba, ale to si musim zazit sama

[lucianna]

kočice, ďakujem za peknú odozvu

"literárny talent" v sebe nejako mám už od mala, slohy mi vždy išli ľavou zadnou. všetci na strednej čakali, že pôjdem na filozofickú rozvíjať svoj talent na jazyky a literatúru, ale ja som všetkých prekvapila. a najviac asi sama seba vybrala som sa totiž na mat-fyz. moja slovenčinárka - inak postrach školy, ktorý ale okrem toho aj véééééľa naučil - zalomila rukami a hovorí: "preboha, taká intelektuálka, ako ty "

s týmto talentom som doteraz veľa užitočných vecí nespravila. aj preto, lebo som zbierala odvahu vôbec niečo napísať. nielen sem. a okrem toho som mala v sebe veľký zmätok.

takto zanedbávam aj svoj výtvarný talent - ten sa odo mňa už asi aj odsťahoval.