Home

[Tersias]

chod hrat futbal a nesed tolko pri compe

ten futbal mam hrat v izbe alebo na kompe ?

Timdle jsi prakticky povedala "chod ven" ..

[GigiViera]

u nas na Slovensku mame telocvicne a ihriská

[namarutu]

dnes som mal ďalšie bdelé snenie.kontinuita sa však odohrala v zúženom vedomí,ale aspoň som si zalietal.

[WhiteWolfSix]

namarutu: Tento tvoj príspevok sa hodí skôr do sekcie Sny a vedome snívanie, kam som ho presunul do témy Sny a snívanie.

[svetlo]

Výťah. Môj celý dnešný sen sa odohrával v ňom. Bolo to také divné, lebo sa to týkalo aj mojej babičky, ktorá mi umrela pred 8 mesiacmi. Ten výťah vyzeral ako v nákupnom centre v Európe, akurát že nebol priesvitný, boli tam poschodia od 0 – 3. 0 bolo nejaké podzemie, pochmúrne, tmavé, nemala som tam dobrý pocit, bolo to veľké, no proste vyzeralo to ako nejaké bludisko. Rozhliadala som sa, ale nikoho som tam nevidela. Stála som v tom výťahu a z otvorených dverí pozerala, potom som stlačila jednotku. Dvere sa zavreli, výťah sa pohol nahor, lenže vždy ma vyviezol na trojku. Tam to už nevyzeralo ako výťah, ale cítila som sa ako v ruskom kolese, pretože som nepozerala z dverí, tam už akoby nebola strecha, len podlaha a priestor. To „poschodie“ bolo pre mňa tiež zvláštne, lebo všetko sa to tam týkalo malých detí, ako nejaké novorodenecké. Boli tam aj dospeláci, ktorí to „riadili“ , ale ak si dobre pamätám , tak asi len dvaja. Potom som sa zviezla opäť na tú nulku a keď sa otvorili dvere, videla som moju babičku, bola dezorientovaná, bezcielne chodila pomaly sem a tam, akoby bola vystrašená, nič nehovorila. Zavolala som ju do toho výťahu, zbadala ma a prišla. Povedala mi Erika moja. (tak mi vždy hovorila) Opäť som stlačila tú jednotku, bolo to prízemie a tam bola celá moja rodina. Lenže ten výťah si robil čo chcel, zasa nás to vyviezlo na tú trojku, lenže keď už som v ňom mala tú moju starkú, zmenila sa nám podlaha na hojdačku. Ja som bola na jednej strane, babča oproti. Bola šťastná že ma vidí, ale jej strana sa začala preklápať nadol. Musela som sa chytiť bočných držadiel a doslova sa silou zaprieť rukami i nohami, aby som ju udržala. Pýtala sa ma že čo to robím, sa smejem, lebo aj keď mi nebolo všetko jedno, tak som jej s úsmevom povedala, že či chce aby sme (s prepáčením) drbli dole. Keď sme boli na tej trojke, niečo sa ma jeden z tých dospelých pýtal a podal mi akýsi papierik, že nech to vypíšem. Snažila som sa, ale nakoniec som mu to vrátila horko-ťažko späť, aby som nás udržala v ako takej rovine. Keď sme sa pohli nadol, stále som čakala že ten výťah zastane kde chcem, ale on chodil len do toho podzemia alebo úplne hore. Tak som si povedala že to musím vydržať a tú babku tam udržím za každú cenu a dole ju nenechám. No poviem Vám, že aj keď sme sa „len“ vozili hore dole, lebo to nemalo koniec, ja som z toho bola totálne unavená ... Stále som musela pretláčať tú jej stranu, aby sa nezošuchla a nepadla. Nakoniec sme zastali na jednotke, kde podlaha opäť nadobudla pevnosť. Tam čakala celá moja rodina, manžel s deťmi, dokonca aj moji rodičia. Ja som vystúpila a šla k nim, keď som sa porozhliadla, babku som už nevidela ... Hneď na to som sa zobudila a posadila na posteľ a všetko sa mi to premietlo opäť ... Bol to veľmi živý sen a aj keď to tak nevyzerá, makala som celý čas ktorý mi pripadal nekonečný ...

[svetlo]

Mne sa také divočiny snívajú. Túto noc som bola aj doma aj asi to malo spoločné niečo s Egyptom. Celý čas som len utekala, utekala a ukrývala sa. Vnímala som sa už ako veľká ale bola som dieťa. Bolo nás tám asi desať detí. To sme sa dostali do nejakého dosť veľkého domu. Stále sme pred niečim utekali a stále nás prenasledovali lietajúce chrobáky. Bolo ich päť. Vždy sme boli v strehu odkiaľ sa ktorý zjaví. Bol to totiž skarabeus. Síce nám neublížili, ale mala som z nich zlý pocit. Dokonca sa mi zdalo akoby im svietili oči na červeno ... no totálne blbosti. Bolo to strašné, lebo prišli nejakí ľudia, niektorých nás vybrali, tí sme pre prežili a niektorých asi piatich nahádzali do nejakého dreveného vozíka. Vyzerali ako mŕtvi aj keď asi neboli, ale boli asi na smrť odsúdení. No strašný pohľad to bol ... Jediné čo viem, že som prežila. Nebolo v mojich silách nič urobiť, každý sa snažil zachrániť hlavne seba.