Home

[WhiteWolfSix]

Kľudne sa súkromne (SS) obráť aj na mňa.

[doubledog]

mne sa raz stalo, že som bol celkom blízko smrti
pamätám si najmä to zvláštne svetlo, ktoré ma priťahovalo, a ktoré ma už skoro celého pohltilo
možno je to normálne, nevyznám sa v tom príliš, ale tesne predtým som cítil strach a úzkosť zo smrti, ale v tom momente ma to prešlo
som si celkom triezvo a dosť prekvapene povedal:
"no teda, tak teraz je to fakt vážne, ja asi zomieram"
bol to veľmi zvláštny pocit, malo to v sebe veľkú energiu, ale pritom som už žiadny strach necítil, akokeby ma sila tej situácie prinútila vynechať neproduktívne pocity a sústrediť sa

aby si niekto nemyslel, aký som ja hrdina, mal som dojem, že situácia mi proste nedala na výber

no ale zjavne som bol len na začiatku, lebo som sa vrátil a som tu stále

stalo sa mi to ešte raz, ale to bolo vo sne
ale zasiahlo ma to podobne silno

a čo mi to dalo?
asi najviac poznanie, že smrť je len kúsok odtiaľto, smrť je tu stále a čaká
kto si to uvedomí, berie život o dosť zodpovednejšie (tým nemyslím nejakú prehnanú opatrnosť, skôr uvedomenie si nesamozrejmosti toho, že sme nažive), ale zároveň na ňom až tak úzkostlivo nelipne

[Linda]

Rodičia by nemali prežívať svoje deti
jednej známej zomrela sestra (41), sme boli dnes na pohrebe

[svetlo]

Možno to nepatrí do tejto témy, ale máme taký zážitok. Aj ťažko sa mi o tom hovorí, lebo som mala čo robiť aj ja so sebou, niektoré veci človek ťažko prijíma. Pred týždňom nám zomrela malá susedka. Mala 7 rokov a vôbec nebývala chorá. Moj malý sa s ňou hrával vonku. Nejdem to tu celé rozoberať, bolo to náhle a nepochopiteľné. Rodičia nepovedia čo sa v skutočnosti stalo a priznám sa, že strach som mala, pretože to vyzeralo ako niečo infekčné a síce je v podstate normálne že dieťa chytí nejakú virózu - hnačku, ale už nie je keď začne veľmi krvácať a dokonca krv aj zvracať a rozpadne sa mu za týždeň celé črievko ... a keď o týždeň zavrú na infekčnom aj jej brata - dvojča, ktorý tam je ešte stále aj keď sa povedalo že je stabilizovaný a pôjde domov. Je tam ešte stále, údajne ho majú operovať (neviem) a stále má krv v stolici a vôbec nevie o tom že už nemá sestričku. Je prirodzené že sa o svoje deti bojíme a o to viac, keď sa stane niečo podobné. Riešila som to z každej strany ale nemôžem si pomôcť, dospela som stále len k jednému záveru ... To teraz nie je podstatné. Išlo o to, ako to povedať môjmu malému. Lebo deti sa vonku hrajú a povedia si všeličo ... Myslela som si, že aké je ťažké sa o niečom takomto s malým dieťaťom rozprávať a vysvetliť mu, pretože si veľakrát myslíme že nepochopí ... Naozaj neviem, ako dokáže dieťatko niečo takéto spracovať, ale viem že to treba s obrovským citom ... aby nemal stracha ale aby si aj dával na seba pozor .... atď. .... Veľa sa ma pýtal a samej mi bolo veľmi ťažko ... Teraz prečo to píšem. Včera som sa v noci zobudila. Pozerala som sa na neho. Začal robiť srandovné grimasy a o chvíľu sa rehotal na plné ústa. Ráno prvé čo mi povedal bolo, mami, vieš čo sa mi snívalo ? Ivka nezomrela. Ja som sa s ňou v noci rozprával a hral a ona mi to povedala ... Bože, je to také ťažké, aj tak sa stále pýtam prečo ? Aj keď to asi nemá zmysel. Ale vždy mi tečú po tvári slzy ... Musela som to prestať riešiť a neprenášať tú bolesť na seba, pretože to človek dokáže stiahnuť na seba veľmi ľahko ... Niekomu sa to však môže zdať necitlivé, ale to neznamená, že človek necíti ...

[WhiteWolfSix]

svetlo: Tvoj príspevok som predsalen presunul do vhodnejšej témy Smrť a umieranie blízkych ľudí či priateľov.

[svetlo]

Ok, ja som len mierila na tú vetu čo mi povedal ... , ... fantazíroval ?

[GigiViera]

Erika, myslím, že pre malého to môže byť úžasná skúsenosť o tom, že smrťou život nekončí... stačí mu povedať, že naozaj po smrti ešte žijeme - naša neviditeľná časť - ďalej v inom svete, a že možno mu to kamaráti nebudú veriť, ale nech si to on zapamatá ako tajomstvo, že sa práve jemu kammarátka ukázala, asi chcelas ním byť a vedela že on jej uverí alebo že on bude mať z toho radosť.

to, čo popisuješ, vyzerá na nejaký toxín z jedla, nemalo by to teda byť "chytľavé".
Je to tragédia, hrozné, mrzí ma že to máš také ťažké, asi by som to aj ja zle prežívala, mne stačilo si predstaviť že by mi dieťa niekto strčil do kufra a odviezol do lesa ako toho malého Róma z Revúcej čo bolo cez víkned v správach. Držte sa.

odpoveď na Tvoju poslednú vetu- nemyslím.

[divoska]

tiez si myslim, ze by bolo dobre otocit to na to co je z toho pozitivne, aj ked dlho by som uz s rozhovorom o tom co sa naozaj stalo necakala. cim skor tym lepsie, a aspon ta nikto nepredbehne a budes to mat "pod kontrolou".

ps. a nemyslim ze by tu niekto myslel na necitlivost, nejak zareagovat musis, a obrnit sa svojim sposobom tiez. je to pochopitelne. drzte sa

a malemu anjelikovi hore posielam

[WhiteWolfSix]

Ok, ja som len mierila na tú vetu čo mi povedal ... , ... fantazíroval ?

Nosnou témou Tvojho príspevku je smrť susedky a aj preto som ho presunul do témy, v ktorej máme rozdiskutované rôzne aspekty smrti a umierania a vysporadúvania sa s takouto udalosťou. Súhlasím s Vierkinim príspevkom.

[svetlo]

Ono, v prvom rade to majú ťažké práve tí rodičia. Ja som sa odosobnila, je to ťažké ale život ide ďalej ... Ale chtiac nechtiac, takéto niečo zasiahne a zatrasie aj okolím, aj keď ja som s rodičmi v nejakom osobnom kontakte nikdy nebola. Deti sa spolu vonku hrávali ...
A ďakujem.
Ja som v poho a som šťastná že aj Oliverko. Filipko to už vnímal nejako inak, povedal mi že sa bol s ňou (v myšlienkach) rozlúčiť a tým to uzavrel.
Ja som sa rozlúčila na pohrebe.

[Vechto]

Chcel by som sa opýtať na jednu pre mňa dôležitú vec...
Presne pred mesiacom mi umrela priateľka...nezvládala ťarchu svojho života, preto spáchala samovraždu....prvý krát sa o ňu pokúsila už v januári, druhý krát pred mesiacom...nanešťastie pre nás úspešne....chcel by som sa opýtať, či je nejaký rozdiel ako človek odíde, či prirodzene, alebo dobrovoľne, prípadne nasilu....ako je to potom s jeho dušou? v podstate ma táto téma zaujímala už dávno, ale nejak som ju doteraz neriešil....snažím sa za ňou nesmútiť už len z presvedčenia a poznatku, že za svojho života boli slzy a smútok to jediné, čomu sa nevedela postaviť, takže jej chcem dopriať pokoj, no stále ma akosi odvtedy láka vyskúšať AC, nakoľko by som mal možnosť sa s ňou možno stretnúť, čo svojím spôsobom považujem aj za silnú motiváciu, ale na druhej strane aj ako možnú silnú prekážku....viem, že idem z témy do témy, ale budem rád, ak dostanem akúkoľvek odpoveď od niekoho skúsenejšieho, čo by možno aj mal záujem trošku mi pomôcť

[Vechto]

a teraz trošku k téme....
mám pár poznatkov a skúsenosti s odchodom blízkych...prvý krát som sa stretol s umieraním, keď umrela stará mama. Vedeli sme, že je na tom zle, lebo bola v nemocnici, ale nečakali sme to....tesne pred tým, ako nám volali z nemocnice, sa u nás v kuchyni odohralo niečo, čo som si vysvetlil ako rozlúčku....mama niečo varila, bol u nás starkej brat, proste plná kuchyňa, všetci sme sedeli pri stole, keď z ničoho nič padla na zem pokrievka z hrnca na sporáku....človek si povie, a tak varilo sa, niekto nechtiac šťuchol, alebo niečo....len tá pokrievka bola poriadne nasadená na hrnci, čiže nebola šanca, aby z ničoho nič padla....mama ju zdvihla, založila naspäť na hrniec, no skôr ako si sadla, pokrievka bola znova na zemi....skôr, ako ju stihla zase založiť nám volali z nemocnice, že starká umrela.

A druhý zážitok mám práve s priateľkou....umrela vo štvrtok, predávkovala sa liekmi proti depresii...našla ju jej mladšia sestra....nejak sa mi v tú noc nedalo spať, nevedel som sa s tým hneď vyrovnať....v piatok poobede sa mi podarilo na chvíľku zaspať, ale sen čo som mal bol práve s ňou....paradoxne sa mi s ňou nikdy nesnívalo, lebo som s ňou za posledných 11 mesiacov trávil každý deň nejaký čas, ale ten sen bol tak extrémne živý, že vlastne ani neviem, či to bol sen....prechádzali sme sa popri nejakom jazere, ktoré som v živote nevidel, a rozprávali sme sa úplne normálne, pýtala sa ma, či to zvládnem, či dám trošku pozor na jej mamu a sestru, že ona jednoducho už naozaj potrebovala kľud, ktorý nevedela nájsť, že jej to nemám vyčítať (ani nevyčítam, prežila si toho za posledných 5 rokov z nedožitých 22 viac, ako si niekto prežije za 2 životy), že jej je teraz dobre, že vlastne celý čas od jej odchodu z tohto sveta bola pri nás chvíľkovo, že sa pozerá, ale že plakať nemáme, že je jej naozaj dobre už...no proste divný "sen", a celkom silný emocionálny a duchovný zážitok...ako ja v Boha ani v Diabla neverím, ale v nesmrteľnosť duše a reinkarnáciu áno, pretože inak by mne osobne život žiadny zmysel nedával, keby sme tu boli len tak krátko...no a keď som sa zobudil, bol som mierne dezorientovaný, ale tak divne kľudný, vyrovnaný...aj keď s odstupom času je to trošku náročnejšie pre mňa.....

[WhiteWolfSix]

Chcel by som sa opýtať na jednu pre mňa dôležitú vec...
Presne pred mesiacom mi umrela priateľka...nezvládala ťarchu svojho života, preto spáchala samovraždu....prvý krát sa o ňu pokúsila už v januári, druhý krát pred mesiacom...nanešťastie pre nás úspešne....chcel by som sa opýtať, či je nejaký rozdiel ako človek odíde, či prirodzene, alebo dobrovoľne, prípadne nasilu....ako je to potom s jeho dušou? v podstate ma táto téma zaujímala už dávno, ale nejak som ju doteraz neriešil....snažím sa za ňou nesmútiť už len z presvedčenia a poznatku, že za svojho života boli slzy a smútok to jediné, čomu sa nevedela postaviť, takže jej chcem dopriať pokoj, no stále ma akosi odvtedy láka vyskúšať AC, nakoľko by som mal možnosť sa s ňou možno stretnúť, čo svojím spôsobom považujem aj za silnú motiváciu, ale na druhej strane aj ako možnú silnú prekážku....viem, že idem z témy do témy, ale budem rád, ak dostanem akúkoľvek odpoveď od niekoho skúsenejšieho, čo by možno aj mal záujem trošku mi pomôcť

Najskôr Ti chcem vyjadriť moju úprimnú sústrasť k strate blízkej osoby. Čo sa týka Tvojej motivácie k AC, nápad stretnúť ju pomocou AC nie je najšťastnejší , pretože mŕtvi potrebujú kľud a odpočinok, čo znamená, že by sme ich nemali rušiť žiadnym spôsobom. Koniec koncov to sám tiež takto cítiš.

[WhiteWolfSix]

a teraz trošku k téme....
mám pár poznatkov a skúsenosti s odchodom blízkych...prvý krát som sa stretol s umieraním, keď umrela stará mama. Vedeli sme, že je na tom zle, lebo bola v nemocnici, ale nečakali sme to....tesne pred tým, ako nám volali z nemocnice, sa u nás v kuchyni odohralo niečo, čo som si vysvetlil ako rozlúčku....mama niečo varila, bol u nás starkej brat, proste plná kuchyňa, všetci sme sedeli pri stole, keď z ničoho nič padla na zem pokrievka z hrnca na sporáku....človek si povie, a tak varilo sa, niekto nechtiac šťuchol, alebo niečo....len tá pokrievka bola poriadne nasadená na hrnci, čiže nebola šanca, aby z ničoho nič padla....mama ju zdvihla, založila naspäť na hrniec, no skôr ako si sadla, pokrievka bola znova na zemi....skôr, ako ju stihla zase založiť nám volali z nemocnice, že starká umrela.

A druhý zážitok mám práve s priateľkou....umrela vo štvrtok, predávkovala sa liekmi proti depresii...našla ju jej mladšia sestra....nejak sa mi v tú noc nedalo spať, nevedel som sa s tým hneď vyrovnať....v piatok poobede sa mi podarilo na chvíľku zaspať, ale sen čo som mal bol práve s ňou....paradoxne sa mi s ňou nikdy nesnívalo, lebo som s ňou za posledných 11 mesiacov trávil každý deň nejaký čas, ale ten sen bol tak extrémne živý, že vlastne ani neviem, či to bol sen....prechádzali sme sa popri nejakom jazere, ktoré som v živote nevidel, a rozprávali sme sa úplne normálne, pýtala sa ma, či to zvládnem, či dám trošku pozor na jej mamu a sestru, že ona jednoducho už naozaj potrebovala kľud, ktorý nevedela nájsť, že jej to nemám vyčítať (ani nevyčítam, prežila si toho za posledných 5 rokov z nedožitých 22 viac, ako si niekto prežije za 2 životy), že jej je teraz dobre, že vlastne celý čas od jej odchodu z tohto sveta bola pri nás chvíľkovo, že sa pozerá, ale že plakať nemáme, že je jej naozaj dobre už...no proste divný "sen", a celkom silný emocionálny a duchovný zážitok...ako ja v Boha ani v Diabla neverím, ale v nesmrteľnosť duše a reinkarnáciu áno, pretože inak by mne osobne život žiadny zmysel nedával, keby sme tu boli len tak krátko...no a keď som sa zobudil, bol som mierne dezorientovaný, ale tak divne kľudný, vyrovnaný...aj keď s odstupom času je to trošku náročnejšie pre mňa.....

Áno, poznám niekoľko ľudí, ktorí majú veľmi podobný zážitok s mŕtvymi v ich blízkom okolí, ktorí sa prišli s nimi rozlúčiť, resp. dali o svojom konci života vedieť nejakým zvláštnym spôsobom. Tvoja priateľka Ti v sne jasne naznačila, že je v poriadku a že sa nemáš nad ňou príliš trápiť, čím by si ju v jej pokoji rušil. Takýto silný zážitok, ktorý si mal v sne, by mal byť pre Teba povzbudením do ďalšieho Tvojho života.

[Vechto]

vďaka za odpovede...

[svetlo]

Aj ja prajem úprimú sústrasť Môj pohľad je však trošku iný. Súhlasím s tým, že sa nemáš príliš trápiť ... Ale čo sa toho pokoja týka, myslím, že je to hlavne o chránení Tvojho duševného pokoja.

[Vechto]

ja jej ten pokoj naozaj z celého srdca prajem, pretože si ho zaslúži po tom všetkom, čo si prežila....a ďakujem....čo sa týka môjho duševného pokoja...ja som sa s tým vyrovnal celkom rýchlo, mám svoje presvedčenie, ktoré ma ukľudňuje....ale čo sa týka AC, tak zase nemám prioritu kontaktu s ňou, ale vždy ma to tak akosi ťahalo k takýmto záležitostiam, a po udalostiach ma to k nim ťahá znovu viac a viac, ale ako tak sledujem, tak vidím problém hlavne v tom, že sa neviem dostatočne uvoľniť....

[WhiteWolfSix]

ale ako tak sledujem, tak vidím problém hlavne v tom, že sa neviem dostatočne uvoľniť....

Chce to len trpezlivosť a vytrvalosť.